creativo

" Kvet sa neotvára kliešťami, ale slnečným svetlom."
(Andrej Dermek)
" Ak niekto nechce vidieť, nepomôže svetlo ani okuliare."
(Švédske príslovie)

Každý človek v sebe nesie svetlo. Je to nejaký zvláštny druh, voľným okom neviditeľný, a svetielko každého človeka je celkom jedinečné. Všetci sme svojim spôsobom svetlonosovia a bludičky.
A zaľúbenie nie je nič iné, ako keď sa zrazu žiarovka v našom vnútri rozžiari. Jej svetlo nás takmer oslepuje, ale vidieť ho okrem nás môže len jediný človek na svete.
Nuž, a keď sa jedného dňa rozsvieti aj jeho žiarovka, láska je na svete, a už nie je nič, čo by jej bránilo.
Znie to síce náramne jednoducho, ale v každodennom živote sa takéto náhody nestávajú. Všetky ich zhabali scenáristi romantických filmov a kníh.
Ak sa rozsvieti moje svetielko, nikdy si ho nik nepovšimne, lebo je vždy určené nesprávnemu človeku.
Tak vyzerá láska dvadsiateho prvého storočia.
Možno mám pokazenú žiarovku, ale to ťažko. Vlastné svetlo mi takmer oslepuje oči.
Problém bude v tom, že človek, pre ktorého svetlo svieti, nosí na očiach tmavú šatku.
Môže byť ku mne milý a správať sa priateľsky, ale naveky to takto ostane, lebo ja neviem skladať z tváre šatky, a ani sa neodvážim.
A tak - čo teraz? Budem ešte milši a ešte žiarivejši, budem sa usilovať dňom i nocou, aby konečne uvidel? Aby som konečne bola šťastna?
Radšej nie, lebo za to dostanem len smiech a zdvihnuté obočie, sklamanie a slzy.
Taká je láska dvadsiateho prvého storočia.
Musím zhasnúť svoje úbohé svetielko. Ale zhasnúť čosi s takým vysokým napätím, to nejde len tak, bezbolestne.
Budem sa teda usmievať na celý svet, ale pomaličky sa vzdávať nádeje. Budem sa s tou osobou rozprávať ako doteraz, ale už nebudem klásť otázky, lebo to nemá zmysel. Nebudem sa obzerať a písať  - načo aj? A budem celkom vesela, aspoň na povrchu, a nik sa ma nespýta, či som v poriadku, lebo všetko šikovne zakryjem.
Ta osoba zostane rovnaka. Tmavá šatka je nikdy nezmizne spred očí, neprestane s pichľavými poznámkami a vždy bude mať posledné slovo. Možno si raz prečíta blog, a pravdaže nepochopí, akokoľvek ho bude analyzovať.
A ja sa budem usmievať a šíriť dobrú náladu, čiste kvôli tomu, aby som niečo konala, lebo od nečinnosti by som sa zbláznila.
Po čase svetielko zhasne. Pokazenú žiarovku potom odhodím na cintorín a neprestanem sa usmievať na toho, kto to zapríčinil.
Tak končí láska dvadsiateho prvého storočia. Ešte skôr, než začne.